Najväčšie nukleárne laboratórium na svete, ktoré leží na švajčiarsko–francúzskych hraniciach, sa preslávilo mnohými objavmi. Nobelovu cenu za fyziku si vedci z Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN) prevzali zatiaľ päťkrát. Hoci pred pár rokmi si nepresným vyjadrením vynájdenie internetu nepriamo privlastňoval Al Gore, autorstvo world wide webu CERN-u nevezme nik.

Ešte väčšie PR tejto svetovej vedeckej inštitúcii urobil v povedomí laickej verejnosti spisovateľ Dan Brown. Výroba antihmoty, ktorou chceli v jeho diele tajomní ilumináti zničiť Vatikán, je v CERN-e už realitou. Aktuálne sa organizácia chystá spustiť najväčší prístroj na svete, urýchľovač LHC. A budúcnosť tunajšieho výskumu môže podľa viceprezidenta CERN-u, slovenského fyzika Branislava Sitára, smerovať napríklad aj k supersymetrickým svetom.

Máte dosť antihmoty na zničenie Vatikánu?

Rozhodne nie. Antihmota je zrkadlový obraz hmoty, akurát s vymenenými nábojmi. Veľmi ťažko sa skladuje a predstava Dana Browna, že ju tu máme niekde v nádobe, je úplne mylná. Musíte mať priestor, kde antihmota existuje vo vysokom vákuu. Antiprotóny, ktoré vyrábame, musia byť v neustálom pohybe. Nesmú sa dotknúť steny urýchľovača, inak okamžite prestanú existovať, anihilujú.

Čiže ak sa antihmota zastaví, zanikne.

Teraz sa bavíme o antiprotónoch. Zaujímavejšia je výroba vyslovene antihmoty. Teda antiatómov. V CERN-e sme v tom pionieri. Podarilo sa nám vyrobiť vodíkové antiatómy, pracuje sa na antihéliu.

Na čo vám je antihmota?

Zisťujeme, či existuje odchýlka medzi hmotou a antihmotou, čo sa týka ich vlastností. A ukazuje sa, že neexistuje. Keby to tak nebolo, zrejme by to malo by vážne dôsledky pre svet.

Keď hovoríte o antiatómoch, ďalší krok sú antimolekuly...

Tak ďaleko nie sme. Vieme si to predstaviť, ale technika to nedovoľuje. Ak chcete urobiť antiatóm, musíte ho dostať do pokoja. Častice v urýchľovači sa pohybujú rýchlosťami blízkymi rýchlosti svetla. A na to, aby ste urobili antiatómy, ich musíte spojiť, a teda aj pribrzdiť. To je technicky veľmi náročné.

Prof. Branislav Sitár (61) je profesorom na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. V Európskej organizácii pre jadrový výskum (CERN) pôsobí od roku 1993, keď sa v nej stal splnomocneným predstaviteľom Slovenska. Vlani sa stal viceprezidentom jej najvyššieho orgánu, Rady CERN-u.

Pracujete v CERN-e už pätnásť rokov. Čo hovoríte ľuďom, keď sa vás pýtajú, čo tu robíte?

Že skúmame štruktúru hmoty. Pred päťdesiatimi rokmi sa tu študovali jadrové procesy. Odvtedy sme sa posunuli, a preto to voláme laboratórium na výskum elementárnych častíc. Skúmajú sa nielen jadrá, ale aj to, z čoho sú tvorené. Vieme, že z protónov a neutrónov, ktoré sa ďalej skladajú z kvarkov. A my teraz, okrem iného, ideme do veľkého výskumu kvarkov.

Pre bežných ľudí sú tieto veci abstraktné. Čo je hmatateľný význam výskumu?

V prípade CERN-u ide o laboratórium základného výskumu. Keby som vedel, aký to bude mať aplikačný výstup, môžem dostať hneď Nobelovu cenu. Ale z minulosti máme príklady, kde medzi základným výskumom a jeho pretavením do praktických výsledkov treba čakať tridsať či štyridsať rokov.

Čiže nie je jasné, čo v praxi prinesie?

Niekedy v 30. rokoch minulého storočia sa zistilo, že existujú jadrá. Neskôr objavili, že sa jadrá dajú štiepiť. Vedci sa vtedy na tom takpovediac zabávali, bol to čistý základný výskum. Postupne sa išlo ďalej. Urobili z toho aj zlú vec, atómovú a vodíkovú bombu. Ale aj jadrové elektrárne, ktorých význam každý vidí. Medzi objavením a praktických využitím bolo možno až tridsať rokov. No ekonomický prínos štiepenia jadra je v dnešnej dobe nevyčísliteľný.

Čo môže veda ešte ponúknuť ľudstvu v oblasti energie z jadra?

Energetické zdroje budúcnosti. Sú to napríklad urýchľovačmi riadené jadrové reaktory, ktoré budú pracovať s rýchlymi neutrónmi. Takéto reaktory budú spaľovať terajšie vyhorené jadrové palivo a recyklovať ho na prakticky bezpečný odpad. Experti z CERN-u sú lídrami tohto výskumu.

Ktoré z vašich technológií sa už v praxi uplatnili?

Zrejme najhmatateľnejším výstupom CERN-u je web, ktorý vznikol pre jeho vnútornú potrebu. A dnešná ekonomická hodnota webu je obrovská. V budúcnosti to môže byť napríklad supravodivosť. Ak bude v mestách spotreba elektrickej energie taká obrovská, že sa nebude dať priviesť normálnymi káblami, možno ju priviesť supravodivými káblami. V CERN-e je správanie supravodičov odskúšané na 27 kilometroch urýchľovača.

Keď to spočítame, musí mať CERN slušné príjmy.

Nemá z toho nič. Web dal CERN takpovediac do pľacu všetkým. Dnes na ňom zarábajú iné firmy, nie CERN. No myslím si, že treba CERN-u aspoň povedať ďakujem.

Počuť to?

Niekedy áno, ale málo.

Poučili ste sa z toho?

Na Rade CERN-u sme o tom hovorili. Stále prevláda názor, že tu sa má robiť čistá veda. Existujú patentované výstupy, ale toto nie je komerčná organizácia. Keď sa ľudia začnú venovať komerčným aktivitám, nebudú robiť čistú vedu, teda základný výskum.

Ak by ste svoje výsledky patentovali, možno by odpadli problémy so získavaním financií od politikov.

Možno áno. Ale nebola by to dobrá cesta. Poznám týchto ľudí, chodím sem viac ako tridsať rokov. Sú tu nadšenci z celého sveta. Je to kozmopolitná organizácia. Všetci to robia zo záujmu o vedu. Ak by sme im povedali, aby si na seba zarábali, budú si zarábať. Ale pre vedu budú robiť iba na päťdesiat percent. A stratí sa časť ich potenciálu...

No ustrážite si duševné vlastníctvo.

Sme medzinárodná organizácia, ktorá patrí členským štátom. Patrí aj Slovensku, máme nárok na všetky výsledky, celé duševné vlastníctvo CERN-u. Všetko, čo sa vyskúma, dostávame zadarmo. To je obrovská vec, hoci ľudia si možno neuvedomujú, čo odtiaľto ide. Napríklad softvér. Máme prístup do knižnice CERN-u, z ktorej si môžeme zobrať, čo a ako chceme. Keby sme to mali kupovať, tak to sú miliónové hodnoty.

Čiže slovenské firmy môžu prísť a zobrať si výsledky výskumu v CERN-e a použiť ich zadarmo?

V princípe áno. Duševné vlastníctvo CERN-u patrí každej členskej krajine. No slovenské firmy sa môžu zapojiť aj do dodávok. Zatiaľ to urobili SES Tlmače či ZŤS VVU Košice. V návratnosti členských príspevkov cez zákazky firmám sme na druhom mieste. Cez dodávky sa môžu firmy dostať aj k technológii CERN-u. Košický ZŤS napríklad ukladal magnety s hmotnosťou tridsať ton s milimetrovou presnosťou bez toho, aby so dotkli iných komponentov. Tieto technológie a postupy môžu teraz používať hocikde. A viem, že už je o to záujem z Nemecka.

To sú dve firmy. Aký je celkový záujem je zo Slovenska?

Je tu databáza, do ktorej sa môže zaradiť hociktorá firma, ktorá sa na to cíti. Zo Slovenska je tam teraz vyše päťdesiat firiem. V databáze majú priradené kľúčové slová, a keď sa niečo nakupuje, počítač ich podľa nich osloví, či vedia dodať danú vec.

Ste prvý Slovák v top manažmente CERN-u. Ako k tomu došlo?

Od roku 1993 som bol vo finančnom výbore a neskôr v Rade CERN-u. Pracujem v jadrovej fyzike celý život, som špecialista na detektory. Naša skupina dodala komory do experimentu Alice, čím sme vytvorili renomé.

Čo presne obsahuje práca viceprezidenta takejto vedeckej inštitúcie?

Dnes som napríklad pozvaný na večeru prezidentskej skupiny. Tá pripravuje pre radu všetky horúce témy.

Aké sú aktuálne horúce témy v CERN-e?

Absolútne prioritné je určite spustenie nového urýchľovača (LHC). Je to gigantický projekt, veľa vecí je nových a doteraz neodskúšaných. Všetko musí byť uložené s presnosťou na desatiny milimetra. Napríklad kovy sa pod vplyvom chladenia héliom skrátia o dvadsať centimetrov a potom sa zasa natiahnu. Len na jednom z experimentov – celkovo je ich päť – sú stovky miliónov elektronických kanálov a musíme vedieť, kde je každý z nich, ako pracuje.

Bude sa vám po spustení nového urýchľovača dýchať ľahšie?

Možno ešte ťažšie, keďže urýchľovač bude musieť dobre fungovať a to nebude ľahké. Teraz po dvanástich rokoch finišujú prípravy a keď sa blížime do cieľa, naberá to obrátky. Každý bude rád, keď sa to spustí. Potom sa bude zisťovať, či detektory správne fungujú. Jedna vec je nasimulovať procesy, druhá, aby to v praxi chodilo. Aby sme potom niečo videli.

Čo by ste chceli vidieť?

Všetci dúfame, že objavíme niečo, čo bude stáť za to, najmä Higgsov bozón. To je veľmi očakávaná častica zodpovedná za to, že iné častice majú hmotnosť. Čiže čakáme, že potvrdíme fyzikálne teórie, ktoré teraz máme. Zatiaľ sa ukazuje, že v štandardnom modeli všetko funguje. Higgsov bozón má byť čerešnička na torte, ktorá dokáže, že to naozaj všetko sedí.

A ak nie? Ak sa to nepotvrdí?

No tak pôjdeme iným smerom.

Budete to tiež považovať za úspech?

Bolo by to veľmi paradoxné, pravdepodobnosť existencie Higgsovho bozónu je vysoká. Zatiaľ všetky výsledky štandardný model potvrdzujú. Druhá otázka je, či sa ho podarí objaviť teraz alebo za desať či dvadsať rokov na inom urýchľovači. My, samozrejme, chceme, aby to bolo teraz. Ale ak nie, bude sa čakať ďalej.

Ak ho naopak objavíte hneď prvý mesiac po spustení?

Tak bude tiecť šampanské. Ale predpokladáme, že na to bude treba vykonať tisícky pokusov.

Čo ak to predsa vyjde povedzme na piatykrát? Čo budete robiť potom?

Ako mladý „zobák“ som bol v Anglicku na prednáške renomovaného špičkového anglického fyzika. Spomínal, že celá fyzika je už známa a že už nič ďalej neobjavíme. Ten by sa teraz inak obracal v hrobe.

Čo budete skúmať?

Okrem Higgsovho bozónu sú zaujímavé takzvané supersymetrické častice. Sú v tom istom priestore ako náš svet, ale s ním neinteragujú. Teda o nich nevieme. No väčšina fyzikov si vie predstaviť, že existujú supersymetrické častice a možno aj zložitejšie útvary. Hoci netvrdím, že v tom supersymetrickom svete je miestnosť ako táto.

Teda iná dimenzia?

Môže byť, ale ani toto netvrdím. Nehovorme o dimenziách, keďže máme tri dimenzie a čas. Zatiaľ hovoríme, že to má existovať v tomto priestore. Ale necítime to. Takpovediac dualita, keď sú dve veci na sebe, ale neinteragujú a nevedia o sebe. Vážne sa tým zaoberáme.

Existujú čiastkové výsledky tohto experimentu alebo je to len teoretické?

Supersymetrické častice sa hľadali v experimentoch, kde sa zrážali elektróny s pozitrónmi. Sú to ťažké experimenty, keďže tieto častice nedokážeme zviditeľniť. Iba zisťujeme, že do celistvosti ešte niečo chýba.

Myslíte, že by to pohlo spoločnosťou, ak by sa potvrdila existencia paralelného sveta?

Bolo by to iba otvorenie ďalšieho horizontu poznania. Voľakedy sa aj atóm nazýval nedeliteľný. Malo nejaký zásadný vplyv na spoločenský vývoj, keď sa zistilo, že je deliteľný? Nemalo, veľa ľudí vtedy ani nevedelo, že sa objavilo jadro, neskôr elementárne častice. Dnes vieme, že elementárne častice sa skladajú z menších. Čiže označenie elementárne je chybné.

Ľudia si povedia, že sú to omrvinky, čo sa dajú ďalej mrviť. Ale keď poviete, že je možno ďalší svet a bytosti...

Nehovorme o bytostiach. O tom môžeme začať špekulovať, keď nájdeme supersymetrické častice. Ale nevieme, či sa niekedy dostaneme k poznaniu, akú majú štruktúru. Súhlasím, že to je niečo veľmi ťažko predstaviteľné a zároveň aj nové. A z filozofického hľadiska zaujímavé. Ale ak už sa máme niečoho obávať, existujú aj konkrétnejšie veci.

Napríklad?

Neviditeľnej, tmavej hmoty. Veľmi malá časť vesmíru je viditeľná hmota. Keď spočítate všetky hviezdy, hviezdny prach a telesá, zistíte, že je to len veľmi malá časť vesmíru. Na základe gravitačných pozorovaní, kinematiky vesmíru sa dá spočítať, že v ňom prevažuje tmavá hmota. A nikto nevie, čo to je.

Ako presvedčiť verejnú sféru na financovanie abstraktných projektov bez hmatateľných výsledkov?

Predovšetkým musíte mať ľudí, ktorí chcú. Musia tomu chcieť venovať veľa času. V dnešnej dobe je cesta v európskej integrácii. Sama Európska komisia má politiku vytvárania európskych centier. Aj preto zadefinovala iba zopár nosných projektov, vo fyzike napríklad šesť. Nemá význam robiť takýto drahý výskum na národnej úrovni.

Ktoré projekty považujete za zaujímavé?

Napríklad projekt FAIR v nemeckom Darmstadte. Veľké európske centrum na relativistickú fyziku, kde má byť aj centrum na výskum antihmoty. Potom napríklad XFEL, vývoj laserov s obrovskou energiou. Budú mať mikroskop asi tri kilometre dlhý, neskôr možno desať i viac. Cezeň bude možné vidieť atómy. Buduje sa v Hamburgu, podľa mňa by sa malo Slovensko zapojiť.

Je tam priestor pre Slovensko?

Aj na Slovensku treba podporiť ľudí, ktorí to vedia robiť alebo tam vedia dodať veci a začleniť sa tam. Je to dlhodobý proces. My sme si to odskúšali na experimentoch v CERN-e. Musíte vedieť zohnať peniaze, musíte vedieť vyrobiť niečo, čo potrebujú. Nie ponúknuť, čo viete. My sme robili detektorové komory a vtedy nám experti CERN-u hovorili: Chlapci, to neurobíte. Urobili sme, ale boli to tri roky tvrdej roboty.

Kde vziať ľudí? Sám hovoríte, že ľudí je málo a ešte ich lákajú do úplne iných sektorov.

To je pravda, našich študentov lákajú banky, kde robia počítačových expertov. Dajú im dvoj- či trojnásobný plat. Veľa jadrových fyzikov odišlo do finančného sektora. Ak ich zaplatíme ako banka, tak tam nepôjdu. Väčšina by radšej robila časticovú fyziku, ale ak musia živiť rodinu, pôjdu do banky. Preto treba programy, aby sme ich vedeli držať. Porovnajte si platy u nás a v USA, hoci je to už o niečo lepšie, ako bývalo. Otázka je tiež, koľko dostávajú školy. Cieľ sú tri percentá HDP pre krajiny EÚ, u nás ide na túto oblasť 0,49 percenta. To znamená, že sme šesťkrát horší. Treba sa výraznejšie pohnúť dopredu. Česi majú napríklad 1,5 percenta.

Myslíte, že by sa univerzity mali viac predávať?

Niektoré sa vedia, niektoré nie. Mám dojem, že Slovenská technická univerzita je na tom oveľa lepšie ako naša Univerzita Komenského. Ale opäť sme pri otázke, či sa vedci majú venovať komercii. Či sa tým nestráca ich potenciál.

Plošne zvýšiť výdavky znamená dotovať aj nekvalitné pracoviská...

Financovanie by malo byť, samozrejme, výberové a podporovať len to, čo je dobré. Predovšetkým európske centrá. Myslím, že nie je dôležité, či dané špičkové laboratórium máme na Slovensku. Miliardové vedecké projekty na Slovensky asi nebudú. Ale je pre nás problém, že urýchľovač LHC je v Ženeve? Ak treba, sadneme na lietadlo alebo do auta či autobusu a prídeme na týždeň, dva či tri. Treba podporovať ľudí, aby sa do týchto projektov mohli zapájať.

Slovenskí príspevok do rozpočtu CERN-u je v násobkoch menší ako nemecký či francúzsky. Dávajú vám to kolegovia pocítiť?

Nie, CERN je príklad toho, ako by asi spoločnosť mala fungovať. Nestretnete sa s nejakými predsudkami alebo že niekto je z malého štátu. Samozrejme, aj tu je rivalita, sú tu ambiciózni ľudia, ale nie na takej úrovni.

Znamená to, že väčší prispievatelia nepretláčajú svoje záujmy?

Samozrejme, áno. Pred zhruba pol rokom bola najhorúcejšou témou voľba generálneho riaditeľa. Je to veľmi žiadaná funkcia a boli tam veľké politické tlaky. My sme radi, že tomu politici dávajú takú váhu. To hovorí aj o tom, že čo pre nich CERN znamená.

Sú európski vedci rovnako ambiciózni ako americkí či ázijskí?

Myslím si, že áno. No navyše, nechcem krivdiť ostatným, ale Európa má svoju kultúrnu úroveň. Je to dlhoročná história, to je cítiť. To je plus Európy.

Znamená to, že ak sú konflikty, tak to lepšie skrývajú?

Možno to vedia robiť kultúrnejšie... Je to tu hlboko demokratické. Sme najmenšia krajina CERN-u, ale diskrimináciu necítime.

Foto – Maňo Štrauch